Krásna je Nitra, krásna

V jeden deň, keď sme sa s mojou najlepšou kamarátkou Baškou prechádzali po parku, som zbadala niečo, čo ma šokovalo. V parku sú každých päť metrov smetné koše, no jeden pán aj s malým synom hodili obal z čokolády k smetiaku a neráčili ho dvihnúť a hodiť do koša. Potom sme sa presunuli na hrad. Všade bolo samé sklo. Bála som sa chodiť, aby sa mi niečo nezapichlo do nohy. Keď sme vyšli hore na hrad, boli tam samé smeti. Hnevá ma, ako ľudia, ktorí v tom prostredí žijú a dlho budú aj ich deti, ukazujú mládeži, kam sa smeti „majú” hádzať. O pár rokov im budú nadávať, kam ich hádžu. Veď oni ich to sami naučili! Potom sa budú čudovať! Občas mi to pripadá až nechutné. Bolo by dobré nejako to tých ľudí odnaučiť. A potom sa čudujú, že má prísť koniec sveta . Veď si za to môžu sami. Potrestať by niektorých bolo málo. Bolo by dobré dávať za to nejaké pokuty. Z tých peňazí by sa zaplatilo pár ľudí, ktorí by boli schopní poupratovať tie smeti. Je strašné, čo sa deje vo svete. Ale že to robia aj dospelí ľudia, ma veľmi šokovalo. Viem, že je 21. storočie a doba je zlá, ale vstať a urobiť päť krokov k smetnému košu nie je dobré len pre prostredie, v ktorom žijeme, ale aj pre naše zdravie. Tak prečo si to niektorí ľudia nevedia uvedomiť, to je vec, ktorej nerozumiem, odkedy ma začalo trápiť to, ako žijeme. Na túto otázku odpoveď asi nedostanem nikdy. Alebo sa nebudem vzdávať a tú odpoveď si nájdem sama. A napravím to ja.